(30.4.2018) Hoci od tejto udalosti ubehol už viac ako mesiac, článok o mojej prvej veľkej bežeckej skúsenosti píšem až teraz, keďže som blogu v posledných týždňoch veľmi nedala. Je toho toľko, čo by som vám rada napísala, ale poďme pekne po poriadku a dnes si môžete prečítať o mojom skvelom zážitku, ktorý som absolvovala vďaka mojej bežeckej komunite adidas Runners Bratislava, na ktorú nedám dopustiť.
Keby mi niekto ešte minulý rok povedal, že za pár mesiacov pôjdem bežať polmaratón, asi by som ho vysmiala. :D Ako bežec začiatočník som bola rada, že som zvládla zabehnúť bez prestávky svojich prvých 8, 10 a 12 kilometrov. 21 kilometrová trať mi už prišla podstatne dlhšia ( a nereálna :D ), predsa len na to treba aj viac potrénovať. Ale keďže najlepšie veci sú vždy neplánované a prídu len tak z ničoho nič, povedala som si, že je škoda nevyužiť takúto príležitosť.
Moja bežecká komunita adidas Runners totižto vyhlásila súťaž o štartovné a pobyt na Varšavskom polmaratóne, ale vôbec som nad tým nepremýšľala, keďže som si nemyslela, že by som to mala byť ja, hlavne bez odbehnutej súťažnej 10tky. Podmienkou bolo odfotiť sa počas behu pri niektorej z dominánt nášho hlavného mesta a zavesiť to na instagram. Takže nebyť toho, že by mi to môj tréner Leo nepripomenul asi 2 dni pred uzávierkou, zrejme by som dnes o tom nepísala. Na instagram pridávam takmer stále, takže som išla do toho a behať som šla len pár hodín pred odchodom na lyžovačku. (bola to posledná šanca). Už mi bolo jedno, že by som musela odbehnúť 21 kilometrov, cestovanie jednoducho milujem, vo Varšave som nikdy nebola a brala som to ako novú výzvu a dobrodružstvo.
Moja bežecká komunita adidas Runners totižto vyhlásila súťaž o štartovné a pobyt na Varšavskom polmaratóne, ale vôbec som nad tým nepremýšľala, keďže som si nemyslela, že by som to mala byť ja, hlavne bez odbehnutej súťažnej 10tky. Podmienkou bolo odfotiť sa počas behu pri niektorej z dominánt nášho hlavného mesta a zavesiť to na instagram. Takže nebyť toho, že by mi to môj tréner Leo nepripomenul asi 2 dni pred uzávierkou, zrejme by som dnes o tom nepísala. Na instagram pridávam takmer stále, takže som išla do toho a behať som šla len pár hodín pred odchodom na lyžovačku. (bola to posledná šanca). Už mi bolo jedno, že by som musela odbehnúť 21 kilometrov, cestovanie jednoducho milujem, vo Varšave som nikdy nebola a brala som to ako novú výzvu a dobrodružstvo.
LET'S BEGIN
No a ako už isto tušíte, do tej Varšavy som nakoniec aj s ďalšími troma ''vyvolenými'' bežcami, trénermi a ''makačmi'' ( môj názov pre bežcov, čo sú trošku iná liga :D ) išla. Vôbec neľutujem, že som sa na to dala, pretože to bol skvelý zážitok na ktorý určite len tak nezabudnem. Mnoho ľudí sa na takúto udalosť pripravuje aj niekoľko mesiacov. Ja som síce špeciálne na polmaratón netrénovala, no behala som už od októbra a verila som, že to nejako určite dám.
No a ako už isto tušíte, do tej Varšavy som nakoniec aj s ďalšími troma ''vyvolenými'' bežcami, trénermi a ''makačmi'' ( môj názov pre bežcov, čo sú trošku iná liga :D ) išla. Vôbec neľutujem, že som sa na to dala, pretože to bol skvelý zážitok na ktorý určite len tak nezabudnem. Mnoho ľudí sa na takúto udalosť pripravuje aj niekoľko mesiacov. Ja som síce špeciálne na polmaratón netrénovala, no behala som už od októbra a verila som, že to nejako určite dám.
A tak som 23.3. spolu s ''adidasákmi'' nasadla do lietadla a vystúpila v Poľsku. Ubytovanie sme mali výborne lokalizované, náš hostel bol hneď vedľa Varšavského adidas BASU, takže sme tam mohli prejsť pohodlne aj v papučkách. Bola to zároveň aj moja prvá skúsenosť s hostelom, väčšinou som si ich predstavovala hrozivo, no na moje prekvapenie bol celkom moderne zariadený a všetci ubytovaní boli bežci z rôznych krajín, ktorí sa tiež chystali na rovnaké preteky. Po príchode sme sa boli registrovať a dostali sme malú pozornosť od adidas Runners Warsaw. Večer nás čakala skvelá uvítacia párty a my sme tak náš pobyt mohli odštartovať tak ako sa patrí. :)
AR WELCOME PARTY
Varšavský base je niečo úplne iné, ako máme tu v Bratislave. Je oveľa väčší, modernejší, s veľkým vybavením na beh a cvičenie, vedľa je hneď reštaurácia a kaviareň. Normálne tým Poliakom závidím, aj keď viem, že je istotne po svete ešte množstvo úžasných adidas základní. :P Čakala nás párty, kde bolo dosť veľa ľudí, celý base sa premenil na nočný klub, kde hral DJ, mali sme občerstvenie a zadarmo nám dokonca miešali drinky.
Mohli sme robiť hocičo. Kecať, zabávať sa, tancovať, jesť, hrať stolný futbal, alebo sa fotiť. :D Mašinka, ktorá vyrábala takéto pohyblivé fotky, ako môžete vidieť v článku mala asi najväčší úspech a takmer stále pri nej niekto bol. Nám sa tiež podarilo zopár zaujímavých a vtipných snímkov a celý ten proces fotenia bola veľká sranda. Potom sme to ako správni Slováci po pár drinkoch poriadne roztočili na parkete a už dlho som si takto dobre nezatancovala a nezabavila sa, keďže na párty moc nechodím. Bol to super začiatok nášho tripu.
Mohli sme robiť hocičo. Kecať, zabávať sa, tancovať, jesť, hrať stolný futbal, alebo sa fotiť. :D Mašinka, ktorá vyrábala takéto pohyblivé fotky, ako môžete vidieť v článku mala asi najväčší úspech a takmer stále pri nej niekto bol. Nám sa tiež podarilo zopár zaujímavých a vtipných snímkov a celý ten proces fotenia bola veľká sranda. Potom sme to ako správni Slováci po pár drinkoch poriadne roztočili na parkete a už dlho som si takto dobre nezatancovala a nezabavila sa, keďže na párty moc nechodím. Bol to super začiatok nášho tripu.
EXPLORE CITY RUN
Druhý deň ráno nás po ''prehýrenej'' noci čakal beh po meste, aby sme Varšavu trošku bližšie spoznali. Mám pocit, že sme viac chodili a stáli ako behali, ale aspoň sme videli nejaké zaujímavé miesta a dozvedeli sa niečo nové. Najviac ma zaujal Palác kultúry a vedy, ktorý vyzeral ako Empire state building a je to určite jedna z dominánt tohto mesta, ktorá je preň typická. Na fotkách vyššie môžete vidieť našu skupinku, kde sme práve dostávali výklad ohľadom skladateľa Chopina, môj pokus o selfie a dole vpravo môžete vidieť kúsok z base, kde všetci ''regenerovali'' a ''foam rollerovali'' po našom výkluse. :D
ŠTARTOVÝ BALÍČEK
Ďalším bodom na pláne bolo vyzdvihnutie štartového balíčka. Tie sa vydávali rovno na Národnom štadióne, ktorý je poriadne obrovský a dokonca sme sa boli pozrieť aj vo vnútri toho veľkého kotla. Tam musí byť teda iná atmosféra počas nejakého športového podujatia. :) Vydávanie balíčkov bolo dobre zorganizované, vôbec sme dlho nečakali a boli sme pomerne rýchlo vybavení. Balíček bol síce strašne obrovský, ale už klasicky ani tu v ňom nič extra nebolo. :D
Balíčky boli vyzdvihnuté, pokochali sme sa štadiónom, aký u nás asi v živote nepostavia a prišiel najvyšší čas dať si niečo dobré pod zub. Celý čas sme sa snažili chodiť všade len pešo a teraz sme si to namierili do tržnice s rôznymi gastro prevádzkami. Viacerí sme boli už dosť hladní, keďže sme skoro nič okrem raňajok celý deň nejedli, no nakoniec sme sa ako naschvál k jedlu dostali ešte neskôr ako sme plánovali. :D
Ja som mala trošku strach, že sa deň pred polmaratónom nijako nezásobujem a už mi strašne škvŕkalo v bruchu. Mali sme menšie zlyhanie v navigácii a nešli sme správnym smerom, no nakoniec sme sa šťastne dopravili do ciela a k JEDLU! Poviem vám, stálo to určite za to všetko čakanie a odkladanie hlavného jedla, ale nakoniec tu bol ešte väčší problém a to vybrať si, čo si dať.
Mali všelijaké burgre, vegánske, ázijské či indické jedlá a ja som bola zúfalá. Poznáte to, že keď je človek už tak strašne hladný, už ani nevie, čo by od dobroty jedol. Konečné rozhodnutie padlo na Indiu tikka masala, ktorá bola síce dobrá, ale pálivá a dúfala som, že to môjmu žalúdku neuškodí. Keď som však videla tie burgre a hummusy, ktoré si dali ostatní, možno som chvíľu ľutovala, že som si nedala niečo iné. Nakoniec však prišla aj sladká bodka a ja som neodolala zmrzline, ktorá bola fakt výborná a po celodennom chodení a nejedení som si ju zaslúžila.
Ja som mala trošku strach, že sa deň pred polmaratónom nijako nezásobujem a už mi strašne škvŕkalo v bruchu. Mali sme menšie zlyhanie v navigácii a nešli sme správnym smerom, no nakoniec sme sa šťastne dopravili do ciela a k JEDLU! Poviem vám, stálo to určite za to všetko čakanie a odkladanie hlavného jedla, ale nakoniec tu bol ešte väčší problém a to vybrať si, čo si dať.
Mali všelijaké burgre, vegánske, ázijské či indické jedlá a ja som bola zúfalá. Poznáte to, že keď je človek už tak strašne hladný, už ani nevie, čo by od dobroty jedol. Konečné rozhodnutie padlo na Indiu tikka masala, ktorá bola síce dobrá, ale pálivá a dúfala som, že to môjmu žalúdku neuškodí. Keď som však videla tie burgre a hummusy, ktoré si dali ostatní, možno som chvíľu ľutovala, že som si nedala niečo iné. Nakoniec však prišla aj sladká bodka a ja som neodolala zmrzline, ktorá bola fakt výborná a po celodennom chodení a nejedení som si ju zaslúžila.
Potom sme sa pešo presunuli späť do BASE, kde práve prebiehala PASTA party. Hoci sme mali plné bruchá, ďalšiemu chodu sme neodolali a mohli sme zadarmo ochutnať cestoviny či rizoto. Po celom dni nás čakal posledný oddych a tak sme všetci len ''chillovali'', opäť sa fotili a psychicky sa pripravovali na náročnú nedeľu. Dokonca sme si mohli požičať aj foťáky INSTAX, ktoré vám hneď vyvolajú maličkú fotku, takže o zábavu som mala postarané.
DEŇ D. No a tu sa už dostávam k hlavnému dôvodu tohto celého výletu a tým je 13. ročník Varšavského polmaratónu. Štart bol o 10tej, takže sme museli ráno skôr vstať, poriadne sa naraňajkovať, nachystať a vyraziť. Celkom som sa tešila, hoci som nevedela, čo mám čakať, aké to bude a ako sa mi vlastne bude bežať. adidas mal dokonca postavenú aj vlastnú zónu len pre AR členov, kde sme mali prístup a bolo tam pripravené občerstvenie, šatne, chill zóna či dokonca maséri s rôznymi pomôckami. Čo sa mi veľmi páčilo, bolo brandovanie takmer všetkého AR logom. Či už to boli fľašky s vodou, poháriky na kávu či miska na cestoviny. Všade to AR bolo a mali to jednoducho super spravené. No a zabudla som dodať, že počas celého víkendu nás točili a fotili, takže máme aspoň nejaké spomienky.
V adidas zóne sme si zložili veci, panovala tam taká pokojná a fajn atmosféra, ani som nemala pocit, že už za pár minút ma čaká 21 kilometrov. Mali sme šťastie, že vyšlo aj počasie a svietilo slnko, takže to určite pomohlo k dobrému výkonu. Dbala som na to, aby som sem tam ešte niečo vypila, lenže mne sa aj tak vždy pred pretekom chce ísť aj viac krát na wc a nechcela som, aby ma to chytilo na nejakom 10tom kilometri. :D
Chcela som sa ešte aj rozbehať, lenže všetci sa mi nejako stratili ( NEPOČKALI MA, kým som bola na wcku :D ) a ja som zrazu nikoho od nás nevidela, nevedela som koľko je hodín (nemala som hodinky ani mobil) a kde je vlastne ten štart. Dúfala som, že tam pôjdeme spolu, no nakoniec som rozbeh aj štart musela zvládnuť na vlastnú päsť v obrovskom dave ľudí. Behala som hore dole v nádeji, že niekoho zbadám, ale bohužiaľ sa tak nestalo. Našťastie som nejako intuitívne našla aj miesto štartu a postavila som sa do svojho koridoru, kde bol čas tuším 1:50. Mojim cieľom bolo zabehnúť to do dvoch hodín a šťastne prísť do cieľa.
Takéhoto bežeckého preteku som sa ešte nikdy nezúčastnila. A hlavne toľko početného! Koridorov bolo celkom dosť, na začiatok človek ani nedovidel, nemala som ani poňatia, ako ďaleko som od štartovej čiary. A keďže som sa nemala s kým rozprávať, len som čakala a pozorovala okolitých ľudí. Po chvíli sme sa už konečne začali posúvať vpred, ale len veľmi pomaly, takže to ešte trvalo, kým som konečne prešla štartom. Nešla som lámať rekordy, išla som si dobre zabehať, zistiť, čo je vo mne a čoho som schopná. Takže som vyštartovala normálnym tempom, aby sa mi dobre bežalo. Nemala som bežecké hodinky, nevedela som v akom tempe bežím, koľko bežím, prehľad o odbehnutých kilometroch som mala vďaka vlajočkám pri ceste.
Keď sme prešli prvé dva, mala som pocit, že preboha, to je ešte len druhý kilometer? :D Zdalo sa mi, že už bežím celkom dlho. Ale snažila som sa nad tým príliš nepremýšľať a jednoducho ísť a nezastaviť. Bola to veľká masovka, na začiatku väčšia, potom sa to zlepšilo a dalo sa aj predbiehať a obiehať ostatných. Poctivo som pila na každej občerstvovačke, ako mi poradili, ale aj tak som si len ovlažila ústa, odhodila pohár a išla ďalej. Človek tam musel dávať pozor, aby ho niekto neoblial, pretože poháre lietali kade tade.
Trať aspoň mne osobne neprišla veľmi zaujímavá. Viac ako na okolie som sa sústredila na to, aby som vládala a aby ma nič psychicky nepoložilo. Stále sú tieto behy hlavne o hlave a o tom, ako sme mentálne nastavení. Keď už mi bolo ťažko, hudba a povzbudzovanie pri trati ma vždy nakoplo aby som to nevzdala. Začala som to potom brať ako nejakú hru. Aby mi to ubiehalo, rozhodla som sa, že dobehnem pacera s časom 1:40. Mala som ho na dohľad a tak som mala cieľ na nadchádzajúce kilometre stanovený.
Trať sa stále skracovala a čím dlhšie bežíte, tým je to asi aj lepšie. Pri 10tom kilometri som si povedala, že už len raz toľko pobežím, potom to bol už len jeden Wakeup run s Alex a potom už len 4kový DM ženský beh. Nakoniec som dobehla s časom 1:41:50. Čo je na prvý polmaratón celkom slušné, bola som rada, že som to dala a tempo som mala celkom fajn, v priemere 4:50 na km.
Finiš bol pre mňa dosť emocionálny, posledné kilometre boli najhoršie, vtedy to takmer chcete vzdať, ale ostáva tak málo do cieľa, že to proste nemôžete len tak nechať. Musela som vyzerať hrôzostrašne, ale bolo mi to jedno, pretože svoj cieľ zabehnúť to a ešte bez zastavenia som splnila. Slovákom sa na tomto podujatí celkom darilo a Šimon aj Gabo s ktorými som vo Varšave bola si obaja zlepšili osobné rekordy. Obdivujem, že tak rýchlo bežia a dajú polmaratón hravo iba za 1:10:00. Určite sú pre mňa veľkou inšpiráciou.
Po dobehu nás v AR zóne čakalo opäť občerstvenie, relax a každý rozprával svoje zážitky z behu. Boli pre nás pripravené úžasné burgre, samozrejme musela som si dať aj ja a poriadne som si ho vychutnala. (zaslúžene) :P Do odletu nám zostávalo ešte niekoľko hodín a tie sme venovali posledným potulkám po meste. Hoci sme boli z toho behania a chodenia poriadne unavení, myšlienka nejakej sladkej odmeny nás motivovala, aby sme tých pár kilometrov navyše ešte vydržali. Znova sa to oplatilo, pretože sme skončili v Pan Kejkovi, kde mali palacinky a lievance s príchuťami a sladkosťami od výmyslu sveta. Naozaj bolo ťažké vybrať si, no navzájom sme všetko poochutnávali. Aj to ich servírovanie bolo také netradičné, náplň bola vo vnútri a palacinka bola zrolovaná do obdĺžnika. Na vrchu bol už iba cukor a vedľa mištička s omáčkou. Bolo to hotové nebíčko v papuľke a určite tento podnik odporúčam ak budete vo Varšave. Týmto sme zakončili náš super víkend vo Varšave, ktorý som si nesmierne užila, spoznala nových ľudí a ešte viac si zamilovala beh a tú najlepšiu bežeckú komunitu adidas Runners. :)
Ešte raz ďakujem za túto príležitosť, ďakujem skvelej partii, ktorá to absolvovala so mnou a teším sa na ďalšie bežecké zážitky. :)
DEŇ D. No a tu sa už dostávam k hlavnému dôvodu tohto celého výletu a tým je 13. ročník Varšavského polmaratónu. Štart bol o 10tej, takže sme museli ráno skôr vstať, poriadne sa naraňajkovať, nachystať a vyraziť. Celkom som sa tešila, hoci som nevedela, čo mám čakať, aké to bude a ako sa mi vlastne bude bežať. adidas mal dokonca postavenú aj vlastnú zónu len pre AR členov, kde sme mali prístup a bolo tam pripravené občerstvenie, šatne, chill zóna či dokonca maséri s rôznymi pomôckami. Čo sa mi veľmi páčilo, bolo brandovanie takmer všetkého AR logom. Či už to boli fľašky s vodou, poháriky na kávu či miska na cestoviny. Všade to AR bolo a mali to jednoducho super spravené. No a zabudla som dodať, že počas celého víkendu nás točili a fotili, takže máme aspoň nejaké spomienky.
V adidas zóne sme si zložili veci, panovala tam taká pokojná a fajn atmosféra, ani som nemala pocit, že už za pár minút ma čaká 21 kilometrov. Mali sme šťastie, že vyšlo aj počasie a svietilo slnko, takže to určite pomohlo k dobrému výkonu. Dbala som na to, aby som sem tam ešte niečo vypila, lenže mne sa aj tak vždy pred pretekom chce ísť aj viac krát na wc a nechcela som, aby ma to chytilo na nejakom 10tom kilometri. :D
Chcela som sa ešte aj rozbehať, lenže všetci sa mi nejako stratili ( NEPOČKALI MA, kým som bola na wcku :D ) a ja som zrazu nikoho od nás nevidela, nevedela som koľko je hodín (nemala som hodinky ani mobil) a kde je vlastne ten štart. Dúfala som, že tam pôjdeme spolu, no nakoniec som rozbeh aj štart musela zvládnuť na vlastnú päsť v obrovskom dave ľudí. Behala som hore dole v nádeji, že niekoho zbadám, ale bohužiaľ sa tak nestalo. Našťastie som nejako intuitívne našla aj miesto štartu a postavila som sa do svojho koridoru, kde bol čas tuším 1:50. Mojim cieľom bolo zabehnúť to do dvoch hodín a šťastne prísť do cieľa.
Takéhoto bežeckého preteku som sa ešte nikdy nezúčastnila. A hlavne toľko početného! Koridorov bolo celkom dosť, na začiatok človek ani nedovidel, nemala som ani poňatia, ako ďaleko som od štartovej čiary. A keďže som sa nemala s kým rozprávať, len som čakala a pozorovala okolitých ľudí. Po chvíli sme sa už konečne začali posúvať vpred, ale len veľmi pomaly, takže to ešte trvalo, kým som konečne prešla štartom. Nešla som lámať rekordy, išla som si dobre zabehať, zistiť, čo je vo mne a čoho som schopná. Takže som vyštartovala normálnym tempom, aby sa mi dobre bežalo. Nemala som bežecké hodinky, nevedela som v akom tempe bežím, koľko bežím, prehľad o odbehnutých kilometroch som mala vďaka vlajočkám pri ceste.
Keď sme prešli prvé dva, mala som pocit, že preboha, to je ešte len druhý kilometer? :D Zdalo sa mi, že už bežím celkom dlho. Ale snažila som sa nad tým príliš nepremýšľať a jednoducho ísť a nezastaviť. Bola to veľká masovka, na začiatku väčšia, potom sa to zlepšilo a dalo sa aj predbiehať a obiehať ostatných. Poctivo som pila na každej občerstvovačke, ako mi poradili, ale aj tak som si len ovlažila ústa, odhodila pohár a išla ďalej. Človek tam musel dávať pozor, aby ho niekto neoblial, pretože poháre lietali kade tade.
JUST KEEP RUNNING
Trať aspoň mne osobne neprišla veľmi zaujímavá. Viac ako na okolie som sa sústredila na to, aby som vládala a aby ma nič psychicky nepoložilo. Stále sú tieto behy hlavne o hlave a o tom, ako sme mentálne nastavení. Keď už mi bolo ťažko, hudba a povzbudzovanie pri trati ma vždy nakoplo aby som to nevzdala. Začala som to potom brať ako nejakú hru. Aby mi to ubiehalo, rozhodla som sa, že dobehnem pacera s časom 1:40. Mala som ho na dohľad a tak som mala cieľ na nadchádzajúce kilometre stanovený.Trať sa stále skracovala a čím dlhšie bežíte, tým je to asi aj lepšie. Pri 10tom kilometri som si povedala, že už len raz toľko pobežím, potom to bol už len jeden Wakeup run s Alex a potom už len 4kový DM ženský beh. Nakoniec som dobehla s časom 1:41:50. Čo je na prvý polmaratón celkom slušné, bola som rada, že som to dala a tempo som mala celkom fajn, v priemere 4:50 na km.
Finiš bol pre mňa dosť emocionálny, posledné kilometre boli najhoršie, vtedy to takmer chcete vzdať, ale ostáva tak málo do cieľa, že to proste nemôžete len tak nechať. Musela som vyzerať hrôzostrašne, ale bolo mi to jedno, pretože svoj cieľ zabehnúť to a ešte bez zastavenia som splnila. Slovákom sa na tomto podujatí celkom darilo a Šimon aj Gabo s ktorými som vo Varšave bola si obaja zlepšili osobné rekordy. Obdivujem, že tak rýchlo bežia a dajú polmaratón hravo iba za 1:10:00. Určite sú pre mňa veľkou inšpiráciou.
Po dobehu nás v AR zóne čakalo opäť občerstvenie, relax a každý rozprával svoje zážitky z behu. Boli pre nás pripravené úžasné burgre, samozrejme musela som si dať aj ja a poriadne som si ho vychutnala. (zaslúžene) :P Do odletu nám zostávalo ešte niekoľko hodín a tie sme venovali posledným potulkám po meste. Hoci sme boli z toho behania a chodenia poriadne unavení, myšlienka nejakej sladkej odmeny nás motivovala, aby sme tých pár kilometrov navyše ešte vydržali. Znova sa to oplatilo, pretože sme skončili v Pan Kejkovi, kde mali palacinky a lievance s príchuťami a sladkosťami od výmyslu sveta. Naozaj bolo ťažké vybrať si, no navzájom sme všetko poochutnávali. Aj to ich servírovanie bolo také netradičné, náplň bola vo vnútri a palacinka bola zrolovaná do obdĺžnika. Na vrchu bol už iba cukor a vedľa mištička s omáčkou. Bolo to hotové nebíčko v papuľke a určite tento podnik odporúčam ak budete vo Varšave. Týmto sme zakončili náš super víkend vo Varšave, ktorý som si nesmierne užila, spoznala nových ľudí a ešte viac si zamilovala beh a tú najlepšiu bežeckú komunitu adidas Runners. :)
Ešte raz ďakujem za túto príležitosť, ďakujem skvelej partii, ktorá to absolvovala so mnou a teším sa na ďalšie bežecké zážitky. :)
Comments
Post a Comment