Run Fest Petržalka & Moon Run

Ahojte! :) V tomto článku pokračujem v písaní o mojich ďalších pretekoch, ktoré som absolvovala ešte pred začiatkom leta. Pre niekoho by to možno bolo príliš mať pretek každý víkend, ale jún bol jednoducho taký, že každý týždeň bola zaujímavá akcia, ktorej som sa chcela zúčastniť. Vedela som, že počas leta toho až tak veľa nebude, až na jesennú sezónu, a tak mi to behanie až tak nevadilo. Všetko to nakoniec boli cenné skúsenosti s ešte lepším a úspešným koncom. Poďme sa teda pustiť do toho. 

Run Fest Petržalka 10km - 16.6.2018 - 1. miesto - čas:43:20
Týždeň po úspešnej 5ke v Lužnej som sa rozhodla zúčastniť Run Festu v Petržalke. Bol to beh v domácom prostredí, tak by to bolo škoda nevyužiť. Bežala som 10km, ale na výber bol aj polmaratón, no trať po hrádzi mi pre túto disciplínu neprišla ako dobrý nápad. :D Veľmi som si želala, aby nebol veľký hic, ale príjemné počasie, najlepšie tak pod mrakom. A spočiatku to ráno aj tak vyzeralo, no keď som prišla na miesto určenia k Draždiaku, všetko bolo inak a ľutovala som, že som si nevzala nejaké iné tričko! Aj keď mám to naše AR veľmi rada. Bola to pekná akcia, v podstate pre celú rodinu, pretože opäť mohli súťažiť aj deti alebo rodičia s kočíkmi. 

asi takto nejako vyzerám po dobehu
Už tradične som bola pred pretekmi celkom nervózna (aj keď vlastne nikdy nemám na to až taký dôvod). Dala som si dobré raňajky a prišla o niečo skôr, nech si vyzdvihnem číslo a pozriem okolie. Trošku som to nedomyslela, pretože som mala aj fľašu a ešte nejaké veci navyše, a tak som sa nemohla ísť rozbehať, až kým neprišiel môj otec, ktorý mi mohol postrážiť veci. Trať začínala od Draždiaku až na rovnú asfaltovú cestu po hrádzi, takže v podstate rovina, na čo som bola zvyknutá. Plán od trénera bol taký, držať tempo asi na 4:20 a ja som nakoniec prehovorila aj Kika od nás z AR aby mi robil pacera. Nakoniec to bol asi najlepší nápad a brutálna psychická podpora, keďže ináč by to bolo v tom výpeku celkom trápenie a kto vie, ako by to celé dopadlo.

Pol hodinku pred nami štartovali polmaratónci, bolo ich strašne málo, a potom prišiel rad na nás. Rozbehla som to rozumne, žiadny prepal pod 4:00 na prvom kilometri, ale snažila som sa ísť tak že ''v pohode''. Potom sa ku mne pridal Kiko, ktorý to mal v podstate ako taký tréning, keďže beháva oveľa rýchlejšie. Jemu vďačím za veľkú dávku motivačných rečí, ktoré mi pomohli, keď bolo najhoršie. Prvých 5km sa nám aj celkom darilo držať tempo niekde pri 4:20, no potom sme akosi spomalili. Bol to boj, našťastie bola na trati aspoň občerstvovačka. Pozíciu som mala istú, opäť stačilo vydržať až do konca. Pamätám si, ako sme bežali zarovno s bežcom, ktorý strašne dychčal, evidentne to bolo na neho dosť, no aj keď sa ako tak snažil, predbehli sme ho. Nebolo to ale nič príjemné počúvať, možno aj on nás trošku spomalil. Jedného bežca dokonca musela ratovať sanitka a skončil v nemocnici, pretože odpadol, jednoducho kolaps.

( SMIECHOTY PO DOBEHU S MOJIM TOP PACEROM KIKOM :P / NEVERÍM, ŽE ZNOVA STOJÍM PRVÁ NA BEDNI )
Najdôležitejšie je však veriť si a neprestať až do konca! Na posledných kilometroch sme skoro zablúdili, pretože trať bola horšie označená a tiež sme všelijako kľučkovali, no napokon sa mi podarilo dobehnúť do ciela ako prvej žene. Hodiny neukázali síce presných 10 :(, čo ma mrzelo, lebo osobák by to určite bol. Každopádne som rada, že som videla opäť menšie zlepšenie a ja len dúfam, že to bude stále lepšie. Vychutnala som si ďalší stupienok víťazov z prvého miesta, dostala som krásnu zlatú medailu a badmintonové rakety. :D Niektorí sa hodili do vody, ja by som sa najradšej tiež, ale nechcelo sa mi vyzúvať. A aby mi nebolo málo, ešte som si pár km vyklusala naspäť domov. 
pocit radosti na bedni :)
Najdôležitejšie je však veriť si a neprestať až do konca! Na posledných kilometroch sme skoro zablúdili, pretože trať bola horšie označená a tiež sme všelijako kľučkovali, no napokon sa mi podarilo dobehnúť do ciela ako prvej žene. Hodiny neukázali síce presných 10 :(, čo ma mrzelo, lebo osobák by to určite bol. Každopádne som rada, že som videla opäť menšie zlepšenie a ja len dúfam, že to bude stále lepšie. Vychutnala som si ďalší stupienok víťazov z prvého miesta, dostala som krásnu zlatú medailu a badmintonové rakety. :D Niektorí sa hodili do vody, ja by som sa najradšej tiež, ale nechcelo sa mi vyzúvať. A aby mi nebolo málo, ešte som si pár km vyklusala naspäť domov. 

Opäť raz na bedni s Dianou Tešovičovou (už druhý krát) a druhé miesto vybojovala Jana Mozolániová
MOON Run 6km - 28.6.2018 - 3.miesto - čas: 27:59
Posledný júnový týždeň som sa rozhodla ešte pre jeden beh, ktorý sa konal ako inak v Bratislave, no od predošlých sa odlišoval. Prezerala som si stránku Behsity, kde som našla práve tento MoonRun a bez väčšieho rozmýšľania som vedela, že sa chcem určite zúčastniť. Išlo o večerný beh, kde ste si mohli odbehnúť buď 14 alebo 6km. Na tých 14 som si veľmi netrúfala a trošku som sa bála behu s čelovkou, a tak som si zvolila kratšiu variantu. V podstate som ani nevedela, do čoho idem, no keď som sa pýtala druhých na tento beh, každý strašil s nejakým kopcom hneď na prvom kilometri, a súčasťou boli aj nekonečné schody na Strmej ceste. Potom som zase počula, že je to stále dolu kopcom. No, ale kým to človek nezažije na vlastnú kožu, môže si to všetko iba predstavovať a často krát je to nakoniec úplne inak. :)

takto sme sa s Mončou chystali
Potešila som sa, že sa behu zúčastní aj moja bežecká parťáčka Monika, ktorá váhala nad tou 14kou, no napokon išla tiež do 6ky. MoonRun bol tiež môj prvý pretek, ktorý sa nekonal cez víkend, ale netypicky vo štvrtok. Deň po stredajších náročných intervaloch, no našťastie sme to vtedy veľmi nehrotili a mala som len krátke úseky práve kvôli tomuto behu. Na preteky sme teda išli spolu s Monikou, predtým sme si dali ľahkú rozcvičku v base na rozohriatie, a potom naše cesty smerovali na električku do Karlovky, kde bol štart. Mám pocit, že v tento deň aj trošku pršalo a bolo zamračené a mali sme obavy, aby nebolo blato a nešmýkalo sa. 

Koho sme náhodne nestretli v električke smer MoonRun? No predsa Kika. :D Hneď bolo veselšie, keďže nás bolo viac, no a na mieste sme videli ďalšie známe tváre, ktoré sa rozhodli popasovať s touto traťou. Nemala som ani tušenia ako to zabehnem, aj kvôli kopcu, keďže to moc netrénujem a v tejto lokalite som nikdy ani nebehala, takže to bolo celé jedno veľké prekvapenie. Nervozita zo mňa opadla, keďže sme tam boli fajn partička a chcela som si to jednoducho užiť. Mala som dokonca svietiace šnúrky a svetielko na nohe, ktoré blikali. :)

1. ako som vyrážala na MoonRun / 2. fotka pred štartom aj s ďalšími adidas Runnermi / 3. v cieli s Tommym a radlerom / 4. s top parťáčkou Monikou, ktorá dobehla hneď za mnou ako štvrtá 
Pár metrov po štarte prišla odbočka a spomínaný kopec som pocítila na vlastnú päsť. :P Prvé metre sa ešte ako tak dali, tí, čo vybehli prví začali aj kráčať a toho som sa bála, takže som chcela vydržať čo najdlhšie bežať. Mala som vedľa seba Moniku aj Niku, no snažila som sa im nevenovať až takú pozornosť a chcela som to mať čo najrýchlejšie za sebou. Myslím, že som tiež na chvíľu zastala, no v hlave som si vravela, že nie musím ísť ďalej, a keď som bola na vrchu, bol to ten najlepší pocit. Našťastie ďalej to už bolo len lepšie aj keď po kopci sa nohy ťažšie rozbiehali. Išli sme už viac menej po rovine, bol aj nejaký asfalt, aj poľná cesta a prišli zbehy dolu. Pri nich som tiež veľmi nerozmýšľala a nechala som sa viesť nohami, no dávala som si pozor nech sa nešmyknem. Ja, čo som väčšinou bojko, čo sa týka bezpečnosti som zrazu stratila všetky zábrany a rútila som sa tempom pod 4:00. :D Na rovine sme sa ešte s Monikou ťahali, no trať dolu kopcom mi celkom sadla a získala som dobrý náskok.

Ani neviem ako, zrazu som bola pri Botanickej a na Lafku a čakali ma posledné kilometre popri Dunaji. A v podstate to bola posledná rovinka, kým sme nezabočili na pre mňa osobne už známe schody, ktoré občas chodíme vybiehať vrámci tréningu s adidas Runners. Bola to taká chuťovečka na záver, ktorá preverila aj tých najskúsenejších bežcov. Vedela som, že ich nevybehnem len tak a že určite budem aj kráčať. No myšlienka toho, že vám chýba už len kúsok do ciela ma posúvala vpred. Bola tam tma a dobiehala som chlapov, ktorí to už evidentne nedávali, dychčali a ja som okolo nich hopkala a povzbudzovala ich, že už len kúsok a nech nezastavujú. Po tomto záverečnom trápení som nakoniec zazrela svetielko na konci tunela a rútila som sa do cieľa, ktorý bol na nádvorí bratislavkého hradu. Absolútne som nevedela, koľko žien či bežcov je predo mnou, takže som zostala celkom v šoku, keď mi povedali, že som tretia! To sa mi ani vo sne nesnívalo, že by som to mohla takto dať. Ešte k tomu na takomto preteku, ktorého sa zúčastnilo už podstatne viac ľudí ako na tých minulých.

Aj som nás našla na fotke zo štartu :D
Nezostávalo mi nič iné, než opäť čakať na vyhlásenie výsledkov, ktoré bolo pomerne neskoro, keďže sme museli čakať na bežcov dlhšieho úseku. Tí mali môj obrovský obdiv, pretože som si predstavila, že oni museli bežať 2x tak náročnú trať. Mierne sa ochladilo a začalo fúkať, takže to nebolo veľmi príjemné stáť vonku, no ja som nemohla odísť. Ten pocit, že opäť stojím na bedni, zhodou okolností opäť s Dianou Tešovičovou (podobne ako na Slovnafte) bol neskutočný, prajem to každému zažiť aspoň raz. Ďalšia bronzová medaila mi pribudla do zbierky a takto krásne som zakončila svoj bežecký jún.

Comments