Zrušili nám ŠTART!

Ahojte! Dnes sa s vami podelím o ďalší zaujímavý bežecký zážitok, ktorý sa mi stal počas leta. Vďaka komunite adidas Runners som mala úžasnú príležitosť opäť vycestovať, tentokrát do nemeckého Berlína, kde sa konal večerný 10 kilometrov dlhý beh. Tešila som sa už niekoľko týždňov dopredu aj kvôli dobrej partii, mali sme natrénované a nabehané a čakali sme dobré časy či dokonca osobáky. Beh sa konal v sobotu večer, no cestovali sme už v piatok poobede a späť sa malo ísť v nedeľu. Odlietali sme zo Schwechatu a bola to moja prvá cesta do Nemecka. 

Let bol pomerne krátky a pokojný, hneď po prílete sme sa presúvali do hostela, kde sme mali byť ubytovaní. Mal niekoľko poschodí, bol veľmi pekný, moderný a okrem nás tam boli ubytovaní ďalší bežci z komunít AR z celého sveta. My, dievčatá sme mali spoločnú izbu aj s jednou Češkou, v ktorej na nás čakali zaujímavé poschodové postele a malá pozornosť - AR vrecúško s pár darčekmi, tetovačkami a ďalšími vecičkami, čo nás veľmi potešilo. Po dlhom čase som si tak opäť vyskúšala aké je to spať hore na poschodovej posteli, čo som vždy chcela, keď som bola malá. :) Zložili sme si kufre, hodili sprchu, nachystali sa a mierili sme na miesto kde mala byť AR uvítacia párty. Počas pobytu v Berlíne sme sa väčšinou presúvali metrom, alebo autobusom, no mala som pocit, že je to všetko strašne ďaleko a cesta nám niekedy zabrala aj hodinu, kým sme sa zorientovali.

V prvý večer sme sa teda zastavili na Späti party, ale bola tam veľká tlačenica na cestoviny, tak sme sa nakoniec vybrali kúpiť si jedlo inam, pretože sme boli dosť hladní. Objavili sme miesto, kde predávali obrovský a výborný kebab, ale aj pizzu či iné jedlá. Možno si poviete, že toto nie je strava vhodná pre bežcov, ktorí majú na druhý deň pretek, ale hlad je hlad a bol by hriech neochutnať nemecký kebab, ktorý naozaj stál za to a ešte sme sa sem počas nášho pobytu vrátili. A dokonca naň často doteraz spomíname. :P (Keďže okrem mäsa vám vedeli spraviť aj syrovú verziu kebabu do placky, čo sme celkom ocenili) Ja som skončila s kúskom pizze, ktorá bola tiež super a tvárila sa veľmi zdravo s tou rukolou na vrchu. :D Ponocovať pred pretekmi sme veľmi nechceli, a preto sme sa išli radšej poriadne vyspať, aby sme na druhý deň vládali.

Druhý deň ráno sme začali raňajkami v hosteli, ktoré boli formou menších švédskych stolov. Ja som neodolala miešaným vajíčkam, vločkám a ovocnému šalátu. Potom nás čakal spoločný program aj s ostatnými a to prehliadka mesta. Osobne tieto ''hromadné'' akcie veľmi neobľubujem, pretože zorganizovať toľko ľudí naraz nie je jednoduché, mám pocit, že to ide strašne pomaly a človek by toho stihol sám oveľa viac.

Zo začiatku sme sa ešte držali s davom a ako prvé sme si išli pozrieť krásny výhľad na celý Berlín. Obdivovať sme ho mohli z každej strany a pozornému oku neuniklo, že mesto je pomerne rovinaté, má pár výškových budov, ktoré vynikajú, ale väčšinou boli všetky stavby v jednej rovine asi aj kvôli historickým udalostiam. Ďalej sme sa presúvali mestom okolo miesta s pozostatkom berlínskeho múru, kde si okrem nás robilo fotku mnoho iných turistov. Pokračovali sme až k veľmi zaujímavej pamiatke a tým bol Pamätník obetiam Holokaustu, ktorý tvorí 2711 kusov betónových monolitov. Trochu pripomínal bludisko, keďže keď ste cez neho prechádzali, ľahko ste sa vedeli stratiť alebo nastrašiť vášho kamaráta. A že sa to niektorým z nás aj podarilo.

Našu doobednú púť sme zakončili pri úplnej klasike, ktorou bola Brandenburská brána, kde sme stihli aj menší fotošút. S ostatnými sme už potom nepokračovali, pretože sme si museli ísť vyzdvihnúť štartové balíčky a náramky s tričkom a plánovali sme aj nejaké jedlo. Pri preberaní balíčka s číslom to opäť išlo veľmi rýchlo a bez čakania vďaka dobrej organizácii. V tejto dobe taktiež vonku na ulici prebiehal pochod vyznávačov LGBT a niekedy som doslova žasla nad tým, aké kreatúry a ľudí som videla. Bolo ich naozaj príliš veľa. Poslednou dôležitou zastávkou bolo vyzdvihnutie náramku a oficiálneho trička podujatia, ktoré sa nachádzalo v jednej z predajní adidas. Mali sme smolu a bohužiaľ už mali len obrovské veľkosti, takže si to tielko môžeme obliecť akurát tak ako šaty alebo nočnú košeľu. :D Po týchto nevyhnutných vybavovačkách prišiel konečne čas na jedlo, posledné veľké pred večerným pretekom. Na ulici sa nachádzalo viacero zaujímavých reštaurácií a kaviarní, že bolo ťažké si vybrať, no nakoniec sme skončili v Pastificio Trattoria. Zrejme talianska kuchyňa, keďže sme si dali väčšinou cestoviny na rôzne spôsoby a aj veľkú, alebo skôr obrovskú pizzu. :D Ale tak sacharidy sme v ten deň potrebovali. (alebo sme si aspoň mysleli, že budeme potrebovať)

Potom sme sa presunuli späť na hostel, aby sme si ešte trochu oddýchli a pripravili sa. Stále sme si poriadne neuvedomovali, že večer bežíme, ale veľmi sme sa tešili a ''skrášlili sme sa'' AR tetovačkami, ktoré sme dostali. S babami sme mali chuť na kávu a vedľa nášho hostela sme objavili malú kaviarničku, kde nikto nebol a mali tam aj domáci čerstvý banánový chlebík. Ja som samozrejme neodolala a rozhodne stál za to. Po kávovom posilnení sme sa spoločne vybrali na miesto konania AR City Night Runu. Veci sme si odložili do úschovne, špeciálne len pre AR bežcov, takže sme si nemuseli vystáť tú hrôzostrašnú radu ako ostatní. Atmosféra bola super, spoločne sme sa vyhecovali a nabudili k dobrým výkonom a normálne som začala veriť, že v tento deň zabehnem osobák. Na facebooku sa totižto v AR skupine začalo veľké tipovanie, za aký čas tých 10km odbehneme a ja som chcela podať čo najlepší výkon aby som sa nemusela hanbiť.

Najskôr štartovali korčuliari a 5km pretekári, a potom sme mali ísť na rad my. Ako sme však čakali a chceli sa ísť rozcvičiť, v diaľke sa na oblohe objavili tmavé mračná a začali sme sa obávať toho najhoršieho. Za malú chvíľu sa strašne rozpršalo, bolo počuť hromy a blesky a museli sme sa ísť schovať. Dostala sa k nám informácia, že 5km pretek bol zrušený, no dúfali sme, že ten náš sa predsa len bude bežať a keď tak bude posunutý čas štartu. Dážď však neutíchal, mysleli sme, že táto búrka snáď prejde, no to sa však nestalo a aj keď pršalo už menej, večerného behu sme sa nakoniec nedočkali ani my. Zostali sme sklamaní, pretože toto sa na pretekoch často nestáva, a zároveň smutní, že sme sem práve kvôli tejto akcii vycestovali a nič z toho nebude. Samozrejme bezpečnosť je na prvom mieste, no stále sme netušili, čo bolo hlavným dôvodom zrušenia preteku. Vrátili sme požičané čipy a išli sme si zobrať aspoň ''medailu'', ktorá tiež nebola nič moc. (ono to vlastne ani ako medaila nevyzerá) Dôvodov mohlo byť viacero, počasie, prebiehajúci LGBT pochod či dopravné obmedzenia, ktoré sa nemohli predĺžiť na dlhšie ako bolo stanovené. Nuž, asi nám tento beh nebol súdený, ale môžme byť ešte radi, že sme do Nemecka nemerali až takú dlhú cestu, ako napríklad Američania či Číňania.

Keď už nevyšiel beh, večer sme išli aspoň na ďalšiu AR afterparty, kde sme sa trochu odreagovali a zatancovali si, že nás ten smútok z nevydareného behu prešiel. Bol tam dokonca bazén s veľkou nafukovačkou jednorožca a kto chcel, mohol sa okúpať. (alebo možno ani nechcel, ale proste tam skočil :D) Naspäť do hostela sme išli pomerne neskoro a hneď keď sme prišli, len čo sme si ľahli, zaspali sme. Ráno nás vyhnal z postele najmä smäd a hlad a očakávaná cesta domov. Nemali sme ešte letenky, a tak sme si začali robiť srandu, či vôbec odídeme a ako by sme sa teoreticky ešte vedeli dopraviť z Berlína späť na Slovensko. Neklamem keď priznám, že sme si pre zaujímavosť googlili vlaky a vtedy nás ešte ani v najhoršom sne nenapadlo, že nakoniec v ten deň ani neodletíme. :D

Chceli sme si ešte užiť posledné hodiny v tomto meste, navštíviť AR base, no naše plány boli narušené keď sme zistili, že náš let bol NAOZAJ zrušený. Nebolo nám všetko jedno, zostať v Berlíne o deň dlhšie nikto z nás neplánoval. Dôležité bolo čo najrýchlejšie konať a vymyslieť nejakú dobrú alternatívu, čo teraz. Stihli sme aspoň krátku návštevu berlínskeho base, ktorý bol ako inak úžasný, dokonca tam mali bar kde varili a robili kávu a bolo to tam veľmi moderné. Hneď odtiaľ sme však smerovali na letisko, aby sme zistili, čo bude s našim letom a s nami. Tá zlá správa bola, že bohužiaľ v ten deň domov nepôjdeme, no na druhej strane sme dostali let hneď na druhý deň ráno aj s náhradným ubytovaním na hoteli na jednu noc. Neviem si predstaviť čo by sme robili, keby sme zostali trčať niekde na letisku celí špinaví, unavení a hladní. Mali sme šťastie a aj keď sme v ten deň strašne veľa precestovali a boli sme unavení, mali sme nakoniec kde spať, dať si sprchu a dokonca sa najesť. Hotel bol niekde na okraji mesta, ale keďže sme mali ešte pol dňa k dobru, využili sme to na poslednú obhliadku mesta.

Zastavili sme sa na neskutočne dobrý hamburger, ktorý som nejedla už riadne dlho a bola to príjemná kompenzácia tohto nešťastného dňa. Pár z nás sa ešte rozhodlo využiť ''bikesharing'' na potulky mestom, no nám sa už bicyklovať po meste nechcelo a radšej sme si išli sadnúť na aperol. :P Ten sme si tiež vychutnali ''za odmenu'', keď už sme dostali príležitosť predĺžiť si výlet o 1 deň. Na všetko zlé sa treba pozerať aj pozitívne a všetko zlé je na niečo dobré no nie? Večer na hoteli mala ešte každá izba možnosť objednať si jedlo a pitie v reštaurácii v hodnote 30€, čo sme samozrejme využili a niektorí sa kvôli tomu mierne prejedli. Potom nás čakal už len spánok a skoré ranné vstávanie na náš let. Všetko nakoniec dobre dopadlo, tento let už našťastie zrušený nebol a úspešne sme doleteli do Viedne a prišli do Bratislavy. Bol to rozhodne veľký zážitok, stalo sa mi to prvý krát, no aspoň máme teraz na čo spomínať. Napriek tomu, že sme asi viac jedli ako behali to určite stálo za to, ja ďakujem za možnosť, že som tu mohla byť. Určite je škoda, že pretek bol zrušený, ale aspoň mám o dôvod navyše sa sem ešte niekedy vrátiť.

♥ ♥ ♥