Ahojte! Aký článok by sa hodil najlepšie takto hneď na úvod? No predsa o tom, ako to celé začalo a kde a kedy sa začal písať môj bežecký príbeh. Dnes už beh považujem za svoju vášeň a činnosť, bez ktorej si neviem predstaviť deň, no než som tento pocit nadobudla, predchádzalo tomu pár okolností a udalostí, ktoré sa stali len tak zo dňa na deň a úplne spontánne. K behu som sa dostala úplnou náhodou pred viac ako rokom, a pri písaní týchto riadkov mi to príde až neuveriteľné, čo sa za posledný rok udialo, čo som zažila a dokázala iba za pár mesiacov. Takže aby ste lepšie pochopili môj príbeh a spoznali ma viac ako človeka a nie len bežca, určite si prečítajte tento článok, ktorý síce nepíšem aktuálne, ale zahrňuje moje dojmy a všetko to, čo mojej bežeckej ceste predchádzalo.
Nemôžem povedať, že by som počas svojho života nebola aktívnym človekom. Už od malička som mala rada pohyb, tanec a samozrejme ma bavilo aj športovať. Nikdy som sa ničomu profesionálne nevenovala, ale už od škôlky som tancovala folklór, neskôr flamenco, a práve toto hralo významnú úlohu v mojom detstve a v ďalších rokoch môjho života. Vždy som mala pocit, že nohy mám silnejšie a lepšie mi to s nimi ide ako s rukami. Zlom nastal vtedy, keď som odišla na rok študovať do Anglicka a tanec som musela prerušiť. A čo sa tam nestalo? :D Trošku som pribrala, čo som na sebe spozorovala asi prvý krát v živote. Pravda, mala som 16, dovtedy som kilá a jedlo vôbec neriešila (bola som schopná zjesť ráno na raňajky polovičku balenia cereálií s mliekom a večer dva rožky s nutelou), no asi vtedy sa vo mne prvý krát zrodila myšlienka, že musím so sebou niečo robiť, začať sa opäť viac hýbať a zdravšie sa stravovať.
Chcela som sa vrátiť späť k tancu, ale už to nebolo ono, a preto som si hľadala nové pohybové aktivity. Stiahla som si videá na cvičenie a cez leto 2012 som sa rozhodla zmeniť svoj životný štýl a naozaj som pravidelne cvičila a jedla ako tak zdravo. Alebo som si to aspoň myslela. :D Neskôr som sa upísala fitness centru a vyskúšala napríklad aj jumping. Až kým po pár mesiacoch neprišiel ďalší zlom a mňa opustila všetka motivácia a chuť do nejakej aktivity. A prišlo aj moje prvé prejedanie, ktoré bolo zrejme výsledkom až prílišného odopierania si a vlastnej neskúsenosti a hlúposti. Ale človek sa učí na vlastných chybách a v živote si musí prejsť všeličím, aby pochopil, čo je naozaj správne a ako to všetko funguje.
Niekoľko rokov som fungovala systémom, že raz som bola hore a raz dole. Tým myslím, že raz som šla do všetkého naplno a poctivo, čo sa týka športovania, stravy a vecí okolo toho, no a inokedy mi to bolo úplne jedno a bola som spokojná a vyrovnaná s tým mať sladké jedlo aj 5x denne a válať si šunky. Presne v tomto druhom období som bola aj v máji minulého roka (2017). Začalo to miernym výpadkom z režimu, pár koláčikmi a moje nadšenie a motivácia hýbať sa sa nejako stratili. Ako už aj mnohokrát predtým, keď som to proste nezvládla a zo dňa na deň bolo všetko preč. Prečo tieto obdobia prichádzajú vždy pred letom, keď sa človek najviac odhaľuje? :D Takže som nejako od mája a počas celého leta leňošila, neriešila čo a kedy jem a prestala som cvičiť. Užívala som si, raňajkovala moje obľúbené čoko croissanty z lidla, chodila na zmrzku či kávičkovala. Nechcela som chodiť na kúpalisko a najlepšie som sa cítila vo voľných nohaviciach, ktoré neboli na klasické zapínanie. Keď raz spadnete na dno, už je ťažké vrátiť sa späť, tam kde ste boli a ide to oveľa ťažšie opäť sa k niečomu dokopať a donútiť sa cvičiť či dať si niečo zdravé na jedenie.
Minulé leto a hlavne mesiac september pre mňa znamenalo aj množstvo práce, stal sa zo mňa takmer workoholik a chcela som čo najviac zarobiť, kým nezačne škola. Mala som svoje dlhodobejšie brigády, ale ku koncu augusta sa mi naskytla vďaka kamarátke príležitosť robiť na triatlone na Domaši a tým začal aj mesiac plný takýchto športovo-bežeckých akcií ktorých som bola účastná. Okrem triatlonu to boli dve podujatia Hýb Sa Slovensko v Žiline a Šamoríne, no a nakoniec aj Telekom Night Run a Dm ženský beh. Bolo to úplne nové prostredie, ktoré sa mi celkom zapáčilo, každý týždeň som bola v spoločnosti aktívnych ľudí, ktorí si prišli zabehať, rôznych nadšencov, starých, mladých a aj detí. Zaujala ma aj celková atmosféra a ako to všetko prebiehalo, keďže predtým som nič podobné nezažila. Ak si spomínam tak som sa len pár krát zúčastnila Behu pre život a raz jedného farebného behu, kde v podstate o nič nešlo. Nakoniec to prešlo až do takého štádia, že som mala za ten mesiac vydávania štartovných balíkov dosť a chcela som byť v priamom dianí tej úžasnej a vzrušujúcej atmosféry, ktorú človek pred behom a pretekom má.
Niekoľko rokov som fungovala systémom, že raz som bola hore a raz dole. Tým myslím, že raz som šla do všetkého naplno a poctivo, čo sa týka športovania, stravy a vecí okolo toho, no a inokedy mi to bolo úplne jedno a bola som spokojná a vyrovnaná s tým mať sladké jedlo aj 5x denne a válať si šunky. Presne v tomto druhom období som bola aj v máji minulého roka (2017). Začalo to miernym výpadkom z režimu, pár koláčikmi a moje nadšenie a motivácia hýbať sa sa nejako stratili. Ako už aj mnohokrát predtým, keď som to proste nezvládla a zo dňa na deň bolo všetko preč. Prečo tieto obdobia prichádzajú vždy pred letom, keď sa človek najviac odhaľuje? :D Takže som nejako od mája a počas celého leta leňošila, neriešila čo a kedy jem a prestala som cvičiť. Užívala som si, raňajkovala moje obľúbené čoko croissanty z lidla, chodila na zmrzku či kávičkovala. Nechcela som chodiť na kúpalisko a najlepšie som sa cítila vo voľných nohaviciach, ktoré neboli na klasické zapínanie. Keď raz spadnete na dno, už je ťažké vrátiť sa späť, tam kde ste boli a ide to oveľa ťažšie opäť sa k niečomu dokopať a donútiť sa cvičiť či dať si niečo zdravé na jedenie.
Minulé leto a hlavne mesiac september pre mňa znamenalo aj množstvo práce, stal sa zo mňa takmer workoholik a chcela som čo najviac zarobiť, kým nezačne škola. Mala som svoje dlhodobejšie brigády, ale ku koncu augusta sa mi naskytla vďaka kamarátke príležitosť robiť na triatlone na Domaši a tým začal aj mesiac plný takýchto športovo-bežeckých akcií ktorých som bola účastná. Okrem triatlonu to boli dve podujatia Hýb Sa Slovensko v Žiline a Šamoríne, no a nakoniec aj Telekom Night Run a Dm ženský beh. Bolo to úplne nové prostredie, ktoré sa mi celkom zapáčilo, každý týždeň som bola v spoločnosti aktívnych ľudí, ktorí si prišli zabehať, rôznych nadšencov, starých, mladých a aj detí. Zaujala ma aj celková atmosféra a ako to všetko prebiehalo, keďže predtým som nič podobné nezažila. Ak si spomínam tak som sa len pár krát zúčastnila Behu pre život a raz jedného farebného behu, kde v podstate o nič nešlo. Nakoniec to prešlo až do takého štádia, že som mala za ten mesiac vydávania štartovných balíkov dosť a chcela som byť v priamom dianí tej úžasnej a vzrušujúcej atmosféry, ktorú človek pred behom a pretekom má.
Pri poslednej akcii na ktorej som mala robiť - bol to DM ženský beh, som sa aj s kamarátkou Jankou rozhodla odbehnúť aspoň kratšiu trať 4km. Bola som si vedomá, že asi veľmi kondičku nemám, ale jednoducho som to chcela skúsiť a zažiť ten pocit o ktorom som snívala, a tie štyri kilometre mi neprišli nejako šialene veľa, aj keby som to mala nakoniec odkráčať. Pamätám si, ako som si týždeň pred akciou skúsila ísť zabehať, či má vôbec zmysel postaviť sa na štart. Až tak dobre to nedopadlo, a začala som mať mierne obavy, na čo som sa to dala. Tiež som vo fitku skúšala behať na páse, či vydržím tie 4 kiláky a poviem vám, nebola som úplne presvedčená o tom či to zvládnem. :D No nevzdala som to, dali sme sa pekne do pomalšieho druhého štartovacieho koridoru, lebo k tým najlepším sme sa tlačiť nechceli a dokonca sme stáli úplne vpredu, takže máme aspoň pamätné fotky na môj prvý oficiálny beh. :D Veľké očakávania som nemala, chcela som hlavne dobehnúť do cieľa v zdraví. Dm ženský beh sme nakoniec prežili, ja som bola celkom prekvapená, že som napriek dlhšiemu nešportovaniu zabehla celkom pekný čas a to 21:20. Mala som síce pocit, že vypľujem dušu, hlavne keď sme v druhej polovici mali mierny stupáčik na Starý most a ja som sa modlila nech je to celé už za mnou. :D Po dobehu bol dôvod na úsmev a bola som šťastná, že som sa prekonala a dostala svoju prvú medailu.
Ale čo bolo ďalej? Ku koncu septembra, keď som opäť mala viac času, pretože som nemusela toľko pracovať a začala mi škola som sa vrátila k pravidelnému chodeniu do fitka a upravila som si jedálniček na viac ''healthy'' pretože obe veci idú ruka v ruke a bez poriadnej stravy by to samozrejme nešlo. Opäť som nachádzala novú motiváciu začať so sebou niečo robiť, a vedela som, že keď to naozaj budem chcieť ja sama a pre seba, tak to pôjde ľavou zadnou.
Rozmýšľala som, že by som možno mohla začať behávať aj viac, keďže je to taký šport, na ktorý nepotrebujete nič len dobré tenisky a môžete ísť behať kam vás nohy zavedú. Ak s tým len začínate a nemáte dobrú kondičku, oveľa ťažšie sa prinútite ísť behať, keď viete, že nebudete vládať a že to bude skôr trápenie. Sama som si tým prešla, keď som už na druhom kilometri dychčala a zastavila, lebo som nevládala. Niekto ''tam hore'' mi asi chcel trošku pomôcť a dostal sa mi do ruky jeden letáčik od adidasu, ktorý sme dávali do štartovacích balíčkov. Dnes mu hovorím aj osudový letáčik a mám ho vystavený na nástenke. :D Bol na ňom motivačný text a zároveň pozvánka na tréning, ktorý sa mal konať o pár dní a zúčastniť sa na ňom mohli všetky ženy, začiatočníčky a taktiež nové členky. O adidas Runners Bratislava som nepočula, no od tej chvíle som sa o túto skupinu začala viac zaujímať a s miernym strachom z novej veci som nakoniec išla na svoj prvý tréning.
Ja osobne mám problém, alebo skôr strach ísť niekam na nové miesto, kde to nepoznám a neviem, čo tam mám čakať. Som skôr bojazlivá a často krát kvôli tomu mnohé veci nevyskúšam. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok, vravela som si, že tam nikoho nepoznám, budem sa tam musieť predstavovať a budem jednoducho ''odveci''. Možno to poznáte aj vy, že už v hlave dopredu presne viete, aké to asi bude. Pritom skutočnosť je nakoniec úplne iná a zistíte, že sa niet čoho báť. Niečo mi však hovorilo, že tam mám ísť a bol to asi ten najlepší nápad v živote. Pridala som sa do skupiny na facebooku a hoci som sa najskôr obávala, že na tréningy kvôli práci a škole nebudem môcť chodiť, všetko sa zmenilo, tréningy sa posunuli aj do haly a lepšie mi to vychádzalo. Všetko bolo presne tak ako aj malo byť.
Ale čo bolo ďalej? Ku koncu septembra, keď som opäť mala viac času, pretože som nemusela toľko pracovať a začala mi škola som sa vrátila k pravidelnému chodeniu do fitka a upravila som si jedálniček na viac ''healthy'' pretože obe veci idú ruka v ruke a bez poriadnej stravy by to samozrejme nešlo. Opäť som nachádzala novú motiváciu začať so sebou niečo robiť, a vedela som, že keď to naozaj budem chcieť ja sama a pre seba, tak to pôjde ľavou zadnou.
Rozmýšľala som, že by som možno mohla začať behávať aj viac, keďže je to taký šport, na ktorý nepotrebujete nič len dobré tenisky a môžete ísť behať kam vás nohy zavedú. Ak s tým len začínate a nemáte dobrú kondičku, oveľa ťažšie sa prinútite ísť behať, keď viete, že nebudete vládať a že to bude skôr trápenie. Sama som si tým prešla, keď som už na druhom kilometri dychčala a zastavila, lebo som nevládala. Niekto ''tam hore'' mi asi chcel trošku pomôcť a dostal sa mi do ruky jeden letáčik od adidasu, ktorý sme dávali do štartovacích balíčkov. Dnes mu hovorím aj osudový letáčik a mám ho vystavený na nástenke. :D Bol na ňom motivačný text a zároveň pozvánka na tréning, ktorý sa mal konať o pár dní a zúčastniť sa na ňom mohli všetky ženy, začiatočníčky a taktiež nové členky. O adidas Runners Bratislava som nepočula, no od tej chvíle som sa o túto skupinu začala viac zaujímať a s miernym strachom z novej veci som nakoniec išla na svoj prvý tréning.
Ja osobne mám problém, alebo skôr strach ísť niekam na nové miesto, kde to nepoznám a neviem, čo tam mám čakať. Som skôr bojazlivá a často krát kvôli tomu mnohé veci nevyskúšam. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok, vravela som si, že tam nikoho nepoznám, budem sa tam musieť predstavovať a budem jednoducho ''odveci''. Možno to poznáte aj vy, že už v hlave dopredu presne viete, aké to asi bude. Pritom skutočnosť je nakoniec úplne iná a zistíte, že sa niet čoho báť. Niečo mi však hovorilo, že tam mám ísť a bol to asi ten najlepší nápad v živote. Pridala som sa do skupiny na facebooku a hoci som sa najskôr obávala, že na tréningy kvôli práci a škole nebudem môcť chodiť, všetko sa zmenilo, tréningy sa posunuli aj do haly a lepšie mi to vychádzalo. Všetko bolo presne tak ako aj malo byť.
Ak ste sa v čítaní dostali až sem, dozvedeli ste sa o tom ako som sa k behaniu dostala a že momentálne pôsobím a behám v bežeckej skupine adidas Runners Bratislava. Beh som si zamilovala a na tomto blogu sa tomuto športu a môjmu príbehu chcem venovať ešte oveľa viac. Budem rada, za každú pozitívnu reakciu či feedback, viem, že komunita bežcov sa každým dňom rozrastá, čo je super a už teraz sa môžete tešiť na viac článkov ohľadne môjho života, behu, komunity adidas Runners a mnoho iného. :)
Comments
Post a Comment